Prečo som sa rozhodla byť proste šťastná?

"Toto je Váš život. Robte to, čo máte radi, a často. Ak sa Vám niečo nepáči, zmeňte to. Ak sa Vám nepáči Vaša práca, skončite. Ak nemáte dostatok času, prestaňte sledovať televíziu. Ak hľadáte lásku svojho života, prestaňte. Bude na Vás čakať, keď začnete robiť veci, ktoré milujete. Prestaňte analyzovať, všetky emócie sú krásne. Život je jednoduchý. Keď jete, oceňte každý posledný kúsok. Otvorte svoju myseľ, náručie, a srdce novým veciam a ľuďom, Spájajú nás rozdiely. Opýtajte sa ľudí, aké sú ich vášne, a zdieľajte svoje sny s nimi. Cestujte často, to že sa stratíte Vám pomôže nájsť samého seba. Niektoré príležitosti prichádzajú len raz, chopte sa ich. Život je o ľuďoch ktorých stretnete, a veciach ktoré s nimi vytvoríte, tak choďte von a začnite tvoriť. Život je krátky. Žite svoj sen, a prejavte svoje vášne.."

Zdravím!

Dnes prichádzam s článkom, nad ktorým premýšľam už od leta. Jedného rána som sa totiž zobudila a uvedomila si, že chcem byť šťastná. Len tak. Bez dôvodne. Bez toho, aby ma iná osoba rozosmiala, bez toho, aby som išla niekde s niekým, bez toho, aby som mala inú osobu, ktorá ma bude robiť šťastnou.
Proste → byť šťastná sama so sebou.
Niekedy máme možnosť na internete dočítať sa rôzne zaujímavé citáty a myšlienky. Jednou z nich, ktorá ma hlboko zasiahla bola: "Kým sa nenaučíte byť šťastný sami so sebou, nikdy nebudete vedieť, či si dotyčnú osobu vyberáte z osamelosti alebo z lásky." 
Hlboká pravda v jednej vete. Ja to totiž vidím všade okolo. Hľadať si partnera preto, že mi niečo chýba. Nejaký pocit, niečo, čo si neviem dať sama. To je to, prečo sa dnes vytvárajú vzťahy. Kľudne môžem uviesť ako príklad mňa samú. Vždy som sa snažila obklopiť ľuďmi, ktorí ma uistili v tom, že všetko bude v poriadku. Dialo sa to hlavne po anorexii, ktorú som mala pred 3 rokmi. V hlave som to mala všetko pomýlené, bála sa každého gramu, každej potraviny, tuku, sacharidov, všetkého. A tak som sa snažila obklopiť ľuďmi, ktorý mali zdravý vzťah k jedlu. Nebáli sa jesť čokoládu, sladkosti, ísť von do spoločnosti a dať si pizzu. Je to prirodzené, pretože ja som sa VEĽMI SNAŽILA IM PODOBAŤ. Tiež som chcela nemať strach z jedla, z ľudí, z váhy, z tuku na mojom tele či z čohokoľvek iného.

A tak som sa postupne učila. Dať si kocku čokolády, 2 kocky čokolády, zjesť celú čokoládu. Boli pády, sklamania, bolesti, ale boli i radosti a výhry. Dnes môžem povedať, že som na veľmi dobrej ceste, pretože zjesť celú čokoládu už nie je také desivé ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. A na druhý deň nemám potrebu pridávať kardio, ničiť svoje telo, kontrolovať príjem a extrémne ho znižovať. Áno, niekedy som na seba naštvaná, ak toho zjem viac ako bolo prvotne v pláne → menšie obžerstvo ← ale na druhý deň nerobím nič iné iba sa snažím jesť celý deň zdravo. Z ničoho nesekám, jem dostatok zeleniny, bielkovín, TUKU a neobmedzujem sa. Len dbám na dostatočný pitný režim a zdravú stravu. To vnímam ako obrovský pokrok.

Ibaže, odbočila som. V podstate tento článok má byť o tom, prečo som sa rozhodla byť šťastná. Pretože keď som sa jedného dňa zobudila, zistila som, že nie som. A vôbec to nezáviselo od ľudí, ktorými som sa obklopila. Nebola to ich chyba, že som sa necítila sama sebou. Problém bol/je stále vo mne. V mojej hlave. V tom všetkom, s čím som sa musela popasovať. Pretože nech máte pri sebe akýchkoľvek ľudí (i napriek tomu, že sa im chcete podobať), nikdy vás neurobia dostatočne šťastnými, kým sa vy sami nerozhodnete, že si odpustíte a dovolíte si to.

Nikto vám nechce a nebude dookola rozprávať, že je v poriadku, že si dáte čokoládu, že zjete hento a tamto. Niekedy sa obklopíte ľuďmi, netušiac, že sa budú snažiť robiť pravý opak: TOTO NEJEDZ, BUDEŠ TUČNÁ! Cvičíš, tak by si nemala jesť čokoládu. A prečo si dnes nebola cvičiť, to už si taká lenivá? 
Áno. Niekedy si to neuvedomíte. A niekedy vás práve toto môže kopnúť do zadku natoľko, že samým sebe poviete DOSŤ, pretože si zrazu uvedomíte, že sa zrkadlíte. Je to ako zrkadlo. VY SI HOVORÍTE: BUDEŠ TUČNÁ, tak to nejedz. Presviedčate o tom všetkých okolo seba. Potom niet divu, že si skôr či neskôr pritiahnete do života človeka, ktorý vám v tomto bude ako zrkadlo. Bude hovoriť presne to, čo si vy myslíte. A nakoniec je len na vás samotných, či vás to zlomí alebo posilní.

Mňa to nanešťastie koplo do zadku tou správnou stranou. Od osoby, ktorá mi bola v týchto veciach obrazom som odišla. Necítila som sa pohodlne. Nepáčilo sa mi počúvať, čo jesť môžem, čo jesť nemôžem, ako budem vyzerať či prečo. A práve to ma donútilo zamyslieť sa, prečo to robím SAMA SEBE JA!! Ja, ktorá by som mala byť prvá, ktorá bude milovať svoje telo, svoje ja, svoj život a bude šťastná sama so sebou len tak, bez príčiny, som prvá ktorá si ubližuje a podkopáva si nohy. Páni, toto zistenie bolo silné. Ale pomohlo.

A tak som spravila prvé skutočné rozhodnutie, ktoré som chcela. Odsťahovala som sa. Nebol to nátlak, nebolo to donútenie, nebolo to jediné východisko. Bola to voľba. MOJA VOĽBA. A teraz? Teraz je všetko inak. Usmievam sa častejšie ako kedysi, smejem sa, cítim sa voľne a šťastne. Áno, nemám postavu, o ktorej som vždy snívala.. zatiaľ. Alebo vôbec. Názory sa menia. Ľudia sa menia.
Aktuálne mám len jeden jediný cieľ ↓:

Všetko ostatné príde samo. Postupne. Keď budem pripravená. Ja, moja myseľ, moja duša. :-)

A presne preto som sa rozhodla byť proste šťastná. Len tak. Preto. Lebo som sa raz ráno zobudila a rozhodla sa, že taká byť chcem. Prijímať samú seba, nehľadiac na to, či ma prijali ostatní ľudia. :-)

KRÁSNY DEŇ VŠETKÝM!